Dnes večer nehráme

Dňa 3.11.2022 sa naši deviataci a ôsmaci  zúčastnili na divadelnom predstavení  v SND Dnes večer nehráme. Inscenácia  zobrazovala udalosti z novembra 1989 – Nežnú revolúciu z pohľadu Slovenského národného divadla.

Každoročne si 17. novembra pripomíname Deň boja za slobodu a demokraciu. A práve spomínaný deň bol v našich dejinách kľúčový. V tento deň sa v Prahe na Albertove zišli českí aj slovenskí vysokoškolskí študenti pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva. Následne sa sprievod vydal na cestu Prahou centrom  mesta na Vyšehrad a nakoniec smerom k Národnému divadlu.

Tam im špeciálne jednotky zahatali cestu. Demonštranti boli v obkľúčení. Demonštrácia pokračovala na mieste v pokojnej a nenásilnej podobe prevolávaním hesiel. Spočiatku mohli študenti odísť, ale potom červené barety veľmi razantne zakročili. Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Študentov bili obuškami. Bolo zranených celkom 568 osôb. Do sveta vyšla aj správa, že na mieste zomrel aj jeden študent. To sa neskôr ukázalo  ako nepravda.

Demonštrácie pokračovali aj v ďalších dňoch a k študentom sa postupne pridali aj výtvarníci, herci, divadelníci a ďalšie skupiny obyvateľstva. Po rezignácii komunistickej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra bol za prezidenta zvolený Václav Havel.

Toľko o verejných udalostiach. Teraz sa presuňme späť do SND, pretože práve tam sa odohrával dej inscenácie. Hra je veľmi zaujímavo spracovaná, pretože sála je rozsvietená počas celého predstavenia a herci často hrajú aj z publika. Herci sa tak vžili do svojich rolí, že častokrát by si človek myslel, že udalosti v divadle sú reálne. Od začiatku je inscenácia zrozumiteľná a udržiava pozornosť diváka. Napriek tomu sa  jej zreteľnosť bližšie k záveru stráca.

Inscenácia tiež chcela poukázať na úlohu hercov v spoločnosti. Diváci a občania posielali vtedajšiemu vedeniu SND odkazy hovoriace  o tom, ako si dovoľujú herci štrajkovať a nehrať, keď ich hlavným poslaním je práve hrať , lebo majú také vysoké honoráre. To, že divadlá začali štrajkovať je metaforicky vyjadrené slovným spojením „večer nehráme“, teda  že divadlo prestalo plniť svoju spoločenskú  funkciu. Možno  práve naopak ju  začalo  plniť v tom primárnom význame celospoločenskej katarzie. Ten moment prihlásenia sa k študentom bol zásadný a dôležitý.

Samotný dej sa začína akoby za oponou pri skúške hercov na divadelné predstavenie, ktoré sa má o chvíľu začať. No vtom hercov prekvapí správa z Prahy o demonštráciách a smrti jedného študenta. Pražské divadlá ako štrajk prestali hrať. Herci sa začali dohadovať o tom, či hrať alebo nehrať. Nakoniec sa rozhodli, že budú komunikovať s publikom. Po zdvihnutí opony udalosti postupne efektne a akčne ožívajú a dej je čím ďalej zaujímavejší. Prichádzajú nové postavy a s nimi aj neprehľadnosť ich úloh.

V hre vystupujú aj herci, ktorí osobne stáli pred 33 rokmi na pódiách. Inscenácia nie je iba spiatočným spomínaním a posudzovaním krokov a dosiahnutých výsledkov, ale aj upozornením diváka na potrebu mať záujem o verejné veci a dianie a smerovanie našej spoločnosti. 

Jozef Šottník, 9.C